Září 2008

Ako vieš, že žiješ v roku 2008

15. září 2008 v 12:29 | chose |  zábava
1. Omylom vyťukáš svoj PIN na mikrovlnke
2. S prekvapením skonštatuješ, že pasians sa dá hrať aj s normálnymi kartami
3. Na trojčlennú rodinu máš 15 rôznych telefónnych čísel
4. Človeku sediacemu vedľa Teba pošleš email
5. So starými známimi neudržiavaš kontakt lebo nemáš na nich e-mailovú adresu
5. Štyri roky sedíš pri tom istom písacom stole a pritom si pracoval v troch rôznych firmách
7. Tvoj šéf by nedokázal vykonať tvoju prácu
8. Zavoláš členom rodiny či sú doma, zatiaľ čo vchádzaš autom do garáže
10. Na konci každej televíznej reklamy je internetová adresa
11. Keď odídeš z domu bez mobilu (čo si v prvých 10, 20, 30, 40 rokoch života ani nepoznal) spanikáriš a okamžite sa poň vrátiš
12. Ráno zapneš počítač ešte skôr ako si uvaríš kávu
13. Zatiaľ čo toto čítaš, usmievaš sa a prikyvuješ
14. Ešte horšie - presne vieš, komu to pošleš ďalej
15. Si príliš zaneprázdnený aby si zbadal, že na zozname chýba bod 9.
16. Naozaj si sa pozrel, že na zozname nie je 9. bod
17. Zdá sa, že si nezbadal ani to, že na zozname sú dve 5.
18. Aj toto si si opäť pozrel ...
19. ... a teraz sa smeješ sám sebe
20. Zamysli sa prečo!

na p...

15. září 2008 v 12:23 | chose |  zábava
Po
padesátce
počínají
pánové,
podobní
pohasínajícím
plamenům,
pociťovat
první
příznaky
počínající
pohromy.
Především
prudce
poklesne
pohlavní
pud.
Protože
pánové
přestanou
postačovat
perversním
požadavkům
poživačných
paniček,
počnou
pokukovat
po
patnáctkách.
Puberťačce
postačí
patřičné
pohoštění,
případně
pán
poplácá
prevíta
po
prdýlce.
Políbí-li
pak
přitažlivá
panenka
plešatce
před
přihlížejícími
páprdy,
polichocený
prďola
podstrčí
poupěti
pětistovku
pro
pořízení
parády.
Praktické
pro
patnáctku,
postačující
pro
páprdu.
Posléze
pánové
pozbývají
peněz,
prohlížejí
pouze
pornografické
plátky
pro
připamatování
podoby,
případně
polohy
přirození
protějšího
pohlaví.
Po
pozbytí
pohlavního
pudu
preferují
pánové
především
pivo.
Posedávají
po
putykách,
pěstují
pivní
panděro,
probírají
politiku.
Polehávají
po
pohovkách,
pokuřují.
Příbytkem
proniká
puch
připomínající
pálené
paznehty.
Pánové
pořád
pošilhávají
po
plotně.
Permanentně
předrážděné
paničky
připravují
pamlsky
pro
přecpaná
panděra
povalečů.
Pak
padesátníci
počínají
pozorovat
patologické
proměny.
Po
přečtení
příruček
pátrají
po
příznacích
pepky,
případně
přestávají
pít.
Podvečer
pupkáči
pobíhají
po
parcích,
podobní
předpotopním
příšerám.
Poděšení
představou
prokouřených
plic,
přestávají
pokuřovat.
Příliš
pozdě.
Potíží
postupně
přibývá.
Potíže
působí
pajšl,
páteř,
paradentosa,
prostata.
Pánové
prostudují
pravidla
preventivní
péče.
Polykají
prášky,
panikaří.
Při
pověstech
provázejících
pohřby
přátel,
postupně
pitomí.
Poslyš,
příteli
padesátníku!
Proč
pohekávat
pod
peřinou,
proč
plakat
pro
pubertální
pošetilosti?
Potlač
přízračné
představy,
překonej
pocity
příkoří
páchaného
přírodou.
Připij
pivem,
pokuř
portoriko,
pohlaď
prdýlku,
potom
pozři
pochutiny,
poser
postel,
poblij
pisoár
.......................a žij dál !!

Slávnostný prejav pri príležitosti preberania maturitného vysvedčenia

14. září 2008 v 23:24 | chose |  Články
Vážený pán riaditeľ, milá pani triedna profesorka, vážená maturitná komisia.
Hovorí sa, že v živote človeka niesú dôležité veci, ale okamihy. A práve táto chvíľa je určite nezabudnuteľná a neopakovateľná. Práve dnes je ten deň, ten významný deň, ktorým sa končí pôsobenie na tejto škole.
Určite si každý z nás spomenie ako pred štyrmi rokmi po prvýkrát prešiel brány Združenej strednej školy v Skalici. Boli to prvé nesmelé krôčky k niečomu novému a nepoznanému. Hneď od prvej chvíle ste sa násujala vy, naša triedna pani profesorka. Zobrala ste si nás pod vaše ochranné krídla, i keď nie vždy sme vašu pomoc oplácali rovnakou mierou. Ale tak to je asi u všetkých mladých ľudí, ktorí sú nerozvážni a ešte si neuvedomujú, čo je pre ich v budúcnosti dobré. Vaša snaha nás priviedla ku šťastnému koncu i keď sme museli preliezať veľa prekážok, ktoré nám stáli v ceste. Boli to prekážky, ktoré sme si zväčša vytvorili my sami, našou nepripravensťou a neschopnosťou predpovedať dôsledky nášho konania. Ale ako to už býva, každá rpzprávka má svoj šťastný koniec, a tak to je i v tomto prípade.
Rozprávka o našej strednej škole je už na poslednom liste, na ktorom treba poďakovať práve vám, našim vyučujúcim za to, že sme sa mohli podielať na písaní tejto knihy. Každý z nás, až si po čase otvorí túto krásnu rozprávkovú knihu, si určite rád zaspomína na chvíle prežité v kruhu svojich spolužiakov, s ktorými prežil nádherné štyri roky svojho života. Zdá sa to ako mrknutie oka, moment, ktprý sa už nedá vrátiť späť. Práve tak si uvedomujeme, túto chvíľu, chvíľu, kedy dostaneme naše maturitné vysvedčenie, ako vizitku nášho snaženia a úsilia. Je to chvíľa, v ktorej sa za nami zatvorí brána našej školy a my sa do nej už nikdy nevrátime ako študenti. My však nezabudneme, že práve vy ste z nás vychovali dospelých ľudí, ktorí sú pripravení na život. Život, v ktorom nič nie je zadarmo a všetko si musíme vybojovať. V tomto boji nám snáď pomôže maturitné vysvedčenie, ako odrazový mostík na významný skok v našej budúcnosti. Je to skok do krajiny neobmedzených možností, v ktorej si, dúfam, že každý z nás nájde svoje teplé miestečko, v ktorom sa bude cítiť dobre a nájde si prácu, ktorá ho bude baviť a napĺňať.
Chcel by som sa vám v mene celej triedy poďakovať za to, čo ste pre nás robili. Hlavne za trpezlivosť, s ktorou ste pri nás stáli, aj keď ste sa možno necítili najlepšie. Ale verte, že ani nám nebolo vždy do spevu. Ale všetci sme len ľudia, so svojimi kladnými i zápornými stránkami. A práve vy, naši páni profesori a profesorky, ste nám ukazovali naše kladné stránky, dokozovali ste nám, čo všetko dokážeme a my si to na vás veľmi vážime. Snažili ste sa nám vytvoriť také prostredie, v ktorom sa budeme cítiť dobre a vyrovnane. Verte, že sa vám to podarilo. A my sme vám za to veľmi vďačný.
Ešte raz ďakujeme, a veríme, že už sa vám do rúk nedostanú takí žiaci, ako sme boli my. A to preto, aby spomienky na nás boli nezabudnuteľné a neopakovateľné. Dúfame, že na nás budete spomínať len v dobrom, ako aj my budeme spomínať na vás.
Chceli by sme vám popriať ešte veľa úspešných maturantov, ktorí prejdú bránami tejto školy a budú si písať vlastnú rozprávkovú knihu so šťastným koncom.

Miesto, ktoré mám najradšej (Umelecký opis)

13. září 2008 v 18:08 | chose |  Články
Nie je veľa takých miest, na ktoré sa rád vraciam a ktoré ma vždy niečím prekvapia. Moje najobľúbenejšie miesto sa nachádza tam, kde často nechodia ľudia, a to ho robí nepoškvrneným a tajomným.
Nachádza sa pri malej riečke, ktorá sa vinie krajinou a dokonale do nej zapadá. Cez riečku je malý drevený most, ktorý spája dve lesné cestičky. Pri prechádzaní cez tento mostík, drevo, z ktorého je vyrobený, príjemne praská pod nohami. Je to neopísateľný pocit... Išlo by to snáď len prirovnať k starej pirátskej lodi, na ktorej sa prechádzajú piráti a pozorujú obzor. Aj ja takto pozorujem ten svoj obzor. Vždy je iný, nikdy nie je rovnaký.
Na jar, keď sa príroda zobúdza, okolité stromy dostanú nový šat. Pod poslednými zbytkami snehu vyčnieva krásna zelená trávička. Kde-tam na svetlo sveta vyčnievajú prvé kvietky, náhliace sa za prvými teplými slnečnými lúčmi. Ľad v potôčku sa pomaly roztápa a voda ho rozdeľuje na menšie čiastočky, ktoré unáša rýchlo preč. V tomto čase sa z potôčika stáva potok, nasýtený čerstvou vodou z roztopeného snehu.
Po tom, čo všetky stromy a kvety rozkvitnú, prichádza leto. Príroda sa spomalí, už sa neponáhľa ako na jar. Slnečné lúče sú ostrejšie a pichľavejšie. V tomto čase sa najradšej skovávam do tieňa veľkých stromov, kde pociťujem jemný vlažný vánok, ktorý sa vinie z neďalekého lesa. Je to, ako keby ma les volal, ako keby mi chcel ukázať svoju krásu nielen z vonku, ale aj z vnútra. Ja však najradšej sledujem vlniacu sa krajinu, ktorá stojí nehybne, ako keby sa bála blížiaceho sa nepriateľa. Navečer však všetko akoby ožilo, vtáčiky začnú spievať, drobné lesné zvieratká vychádzajú na mostík a vyhrievajú sa na posledných dopadajúcich lúčoch zapadajúceho slnka. V potôčiku, ktorého voda sa už dávno ukľudnila, plávajú drobné rybičky a zbierajú si potravu, akoby im vôbec nevadila moja prítomnosť.
Po teplých letných dňoch začína fúkať vetrík a zo stromov padajú prvé listy. Takto sa pripomína pani jeseň. Postupne sa šaty stromov sfarbujú zo zelenej do žltej, cez červenú až do hnedej farby. Pomaly sa obnažujú a prikrývajú zem svojimi listami tak, že tráva pod nimi nie je vôbec vidieť. Jeseň sa prejavuje aj v správaní zvierat, ktoré so mnou zdieľajú tento krásny kúsok zeme. Lastovičky odlietajú do teplých krajín za krajším počasím, lesné zvieratká si zbierajú zásoby, aby prežili učinky krutej a neľútostnej zimy.
Krátko po tom, čo sú už všetky stromy holé, začína fúkať chladný a mrazivý vietor. Pani zima ohlasuje svoju prítomnosť. Z vody v potôčiku vytvorí veľké a nepriehľadné zrkadlo. Krajinu pomaly prikrýva vločkami snehu, v ktorom sú vidieť len stopy lesných zvierat, ktoré z času na čas týmto miestom prejdú. Na mostíku nad potôčkom vyčaruje krásne lesklé cencúle, ktoré dotvárajú rozprávkový nádych krajiny.
Po zime prichádza opäť jar a celý tento kolobeh sa opakuje. Avšak každé ročné obdobie má svoje čaro a nie každé ročné obdobie je vždy rovnaké. Každý okamih je prekvapivý a neočakávaný a tiež neopakovateľný.
Mám toto miesto veľmi rád. Zabudnem tu na všetky problémy a dokonale sa uvolním. Vždy sa sem s radosťou vraciam a dúfam, že to tak ešte dlho zostane.

„V prírode je veľa síl, ale najsilnejší je človek.“ Sofokles (Diskusný príspevok)

11. září 2008 v 13:32 | chose |  Články
Vážená pani triedna profesorka, milí spolužiaci. Najprv by som sa chcel poďakovať môjmu spolužiakovi za odovzdanie slova. Odprednášal vám referát o živote a poznatkoch Sofoklesa, v ktorom ma zaujal jeho výrok: "V prírode je veľa síl, ale najsilnejší je človek."
Čo si pod týmito slovami môžeme predstaviť? Autor tým chcel určite povedať, že človek ako najvyvinutejšia ľudská bytosť je v prírode "najsilnejší" a dokáže ovládať aj iné sily.
Ja si však myslím, že to nie je úplne pravda. Áno môžete podotknúť, že človek už dávno ovládol silu pary prvými parnými strojmi, silu vetra veternými elektrárňami, silu vody a v neposlednom rade silu samotného jadra atómu.
Avšak je slovo "ovládol" to správne? Človek skôr využíva prírodu, ale neovláda ju, aj keď sa o to už stáročia pokúša. Využívaním prírodných zdrojov túto prírodu, ktorá nám dala domov, ničí a devastuje. Od vynálezu prvých spaľovacích motorov a prvej hromadnej výroby áut sa začalo postupne znečisťovať ovzdušie. Je to spôsobené nedokonalým spálením pohonných látok, ktorými sú motorová nafta a benzín.
Tento problém bol čiastočne eliminovaný v 80. rokoch minulého storočia, keď sa do áut začali povinne montovať katalyzátory. Avšk ani ten najdokonalejší katalyzátor na svete nedokáže zachytiť 100% škodlivých látok, ktoré sú obsiahnuté vo výfukových plynoch.
Riešenie vidím iba vo výrobe ekologickejších motorov, ktoré budú poháňané biologickými palivami, alebo vo výrobe áut s elektromotormi.
Ďalšia podstatná otázka je: "Ako sa bude vyrábyť elektrická energia?"
Na Slovensku má najväčší podiel na výrobe elektrickej energie energia vyrobená v jadrových elektrárňach. Všeobecnou myšlienkou je, že táto energia je "najčistejšia". Do ovzdušia sa nedostávajú žiadne škodlivé látky, len vodná para.
Nikto sa nepozerá na to, že pri rozpade uránu v jadrovej elektrárni vzniká vysoká rádioaktivita.
Rádioaktívny odpad, ktorý vzniká v týchto elektrárňach sa potom odstraňuje zalivaním do veľkej vrstvy betónu a zakopaním do zeme, kde sa nerozloží ani za tisíc rokov!
Takto si ja "najčistejšiu" energiu nepredstavujem. Viac financií by sa malo vynaložiť do výstavby vodných a veterných elektrární, pri ktorých nevzniká žiadny odpad.
Takýmito postupnými krokmi by sme mali odstrániť všetky nedostatky, ktoré sme si vytvorili a pokúšať sa zachovať tento svet aj pre ďalšie generácie. Aj keď si môžete povedať: "Ako ja, jedinec, dokážem vyriešiť takýto veľký problém?" Odpoveď je jednoduchá. Keď sa každý z nás bude správať ohľaduplne k prírode výsledok sa dostaví. Netýka sa to len ľudí v tejto miestnosti, ale všetkých ľudí na celom svete.
Na záver by som sa chcel vrátiť k citátu "V prírode je veľa síl, ale najsilnejší je človek." Je pravdou, že v prírode je veľa síl, ale človek bude najsilnejší až keď si dokáže uvedomiť dôsledky svojej sily.
Ďakujem za slovo.

Mám povinnosti k sebe a k spoločnosti (Zamyslenie sa nad životom, životnými plánmi a povinnosťami)

10. září 2008 v 14:41 | chose |  Články
Čo je to vlastne život? Život je to najkrajšie čo po sebe môžu dvaja ľudia zanechať. Podľa môjho názoru je to kúsok seba sama, ktorý tu po nás zostane aj keď tu už nebudeme. Prečo si ale niektorí ľudia snažia dobrovoľne vzdať svojho života? Nebaví ich tento svet? Možno len nevedia, ktorou životnou cestičkou sa majú uberať, možno si len nenaplánovali svoj život.
Dá sa život naplánovať? Ja si myslím, že určite nie, veď nikto nemôže vedieť, čo mu vbehne do cesty. Ale aj napriek tomu môže mať každý človek svoj životný plán, určitý cieľ, ktorý chce dosiahnuť a po dosiahnutí tohto cieľa si zvoliť nový cieľ, aby sa život nestal nudným.
Môj krátkodobý plán je úspešne zmaturovať a dostať sa na vysokú školu. Potom sa v mojom pláne "napíšu" nové body, po ktorých sa budem uberať. Ale to ukáže až budúcnosť, môj ďalší život, pretože život je najlepší spisovateľ.
Aby sme dosiahli jednotlivé priečky v našich plánoch, musíme dodržiavať určité povinnosti voči sebe i voči spoločnosti. Ja si myslím, že každý človek chce niečo dosiahnuť a aj pre to niečo robí. Nie vždy je to však vidieť, stačí len zabudnúť na pár povinností, ktoré sú dôležité.
Naša spoločnosť nás hodnotí ako si plníme povinnosti, ale aj ako sa k nej správame. Pretože žiadny človek nechce byť sám a ako sa hovorí "človek je tvor spoločenský", musí si plniť aj povinnosti k spoločnosti. Ak si tieto povinnosti plníme dobre, spoločnosť nás vníma ako zodpovedných a spoľahlivých ľudí, pripravených na život, pretože podľa mňa je celý život plný povinností.